Forgiveness

6. prosince 2008 v 17:19 | hajate-sama |  Jednorazovky
poviedka, ktoru som pisala so senpai, moc dobre sa s nou pise...

dufam, ze sa bude loobkat XD


Sora Kurotsuki


Yuki Myaku


Tma. Tma, ticho a bolesť. Tichá postava ukrytá v šere. Ukrytá... trpiaca. Srdce zvierané v bolestnom utrpení, neutíšiteľnom plači bez sĺz či vzlykov. Duša pokorená, zničená, zviazaná povrazmi z hanlivých slov. Telo strápené, slabé, vyčerpané... prosiace o milosť každým kúskom, každou, aj tou najmenšou časťou žobrajúce o koniec bolesti.

Trpiaci, ukrytý v temnote. Ukrytý v bolesti. Zabalený do vlákien strachu, zahalený závojom poníženého prostého chcenia, posledného, čo mu zostalo, lebo on už nemal právo chcieť. Nemal právo prosiť, nemal právo žiadať či chcieť.

Len povinnosť znášať. Chlapec ležiaci na posteli v zamknutej izbe. V tmavej kobke. Aspoň nachvíľu chránený od bolesti. Fyzickej. Ležiaci na posteli vo väzení ukovanom zo skutkov, uzavretý v klietke uviazanej z krvavých bičov zlých príkazov. Z bičov zo slov, ktoré rozhodli o jeho osude. Leží zamknutý a jeho srdce plače. A on si pestuje vo vnútri lásku a nenávisť. Nenávisť k nemu, k tomu kto s neho robí menej než je, menej než človeka. Nie je nič, dokonca i vzduch je viac ako on...Nenávisť k tomu, kto ho ponížil, zosmiešnil...Nenávisť a láska. Dva city, oba rovnako silné, oba rovnako odhodlané zvíťaziť...Nikdy by si nemyslel, že to skončí takto, že sa stane len dočasnou hračkou, pomôckou, nástrojom. Nikdy si nemyslel, že láska je taká krutá. Ležal, rozmýšľal nad sebou, nad ním...Spomínal ako sa to všetko stalo, na tú noc keď ho prvý krát zazrel. Bol tak krásny, slávna hviezda, spevák...Nechápal to, no musel ho vidieť znovu. Pobozkanie na tvár vyrušilo cestu spomienok. Zavrel oči silnejšie, čakal čo sa stane, načúval...Nič...Buchnutie dverí ho donútilo otvoriť oči. Hlavu jemne pootočil. Zrak mu zastal na miske s niečím čo sa podobalo na polievku. Neváhal, zjedol ju. Miska mu vypadla so slabých, bledých rúk. Padla na zem, rozbila sa. Chlapec hľadel striedavo na ruky, na zem. Viečka mal ťažké. Vyčerpane klesol na posteľ. Hlupák..... Už ani jedlo v rukách neudržíš, nedokážeš ani pár minút stáť! Ty, vedomá osoba! Čo ťa zlomilo, kedy ťa tvoje vlastné ruky spútali putami z nití vlastných myšlienok? Je to zvrátenosťou činov jeho, či tvojich? Nie si hodný slova muž! Si zbabelec...

V duchu nebol schopný ani si poriadne nadávať. Bol slabý, polievka ho nijak príliš nezasýtila... Teda ak sa tá podivná slaná voda spár zemiakmi dá nazývať polievkou. Chlapec ležal na posteli bez pohybu, nechal bolesť pulzovať vo svojich ranách a trestať jeho zbabelý strach.Ležal so zavretými očami, dusivé ticho a matné šero ho ničili... Všetko ho bolelo a jediné, na čo sa zmohol, bolo premýšľať... Myslieť na neho..... myslieť na majstra. Či už v horúcej, zaľúbenej posadnutosti, alebo chladnej, zžierajúcej nenávisti. Myslel na tie jeho hlboké sivé oči, uhľovo čierne vlasy, zvodné pery, na ten sladký hlas. No potom sa mu v mysli vybavili spomienky...

Zatlačil ma do izby...Zamkol dvere. Pohľad plný túžby, vášne a odhodlania sa mi vôbec nepáčil. Už to nebo tie krásny sivé oči, plné nehy, zmenili sa, boli to oči šialenca, šialenca, ktorý túžil len a len po sex. Nič viac, nič menej...



Zdrapol ma za ruku, dotiahol k posteli, sotil bez rozmýšľania ma na ňu sotil. Znášal som všetko, miloval som ho. Vedel som, že chce len to...Nechce moju lásku, nezaujíma ho čo cítim...Chcel si len užiť a ja som nebol schopný povedať mu to jednoduché slovo, nie...Miloval som až príliš...Nešlo to. Strhol zo mňa oblečenie, otočil ma na chrbát. Chcel som povedať, nie, lenže z mojich úst sa niesol výkrik. Prirazil, tvrdo, bez citu, bez akéhokoľvek náznaku lásky...Kričal som, plakal...V tejto chvíli pre neho okolitý svet neexistoval, bol tam len on a to mladé telo. Vykríkol som. Postavil sa, ani sa na mňa nepozrel, nevysvetlil príčiny svojich skutkov...Len som tam ležal...Ležal som ako teraz. Obmedzil som svoje bytie len na prosté myšlienkové pochody...Zbabelec!

Tieňová postava so slzami na tvári vstáva z lôžka... Slanými kvapkami zmýva hriech, ktorý sa odvážil spáchať - plačom sa trestá za prehrešok túžby. Chlapec prikríval k dverám. Otvoril ústa, ale keďže svoj obyčajne zamatový bariton už dlho držal uväznený v hrdle, miesto slov mu z nich vyšiel len šepot. Niekoľkokrát si odkašľal, kým sa mu konečne podarilo potichu zvolať: ,,Sora-sama, kudasai!" Na prvé volanie nikto nereagoval. Až na štvrtý zúfalý výkrik sa na chodbe za dverami rozozvučali energické kroky hlasito rezonujúce na kovovej podlahe.Dvere sa z hlasným vŕzganím otvorili. Tie jeho sivé oči ho priťahovali ako magnet. Nemohol sa od nich odtrhnúť, musel sa na ne pozerať tak ako tú noc... "Nani?" opýtal sa povýšeneckým hlasom, ktorý Yukiho hneď prebral. "M-mohol by som..." habkal. "Pohni sa ty úbožiak, nemám na to celý deň!" prenikavé oči sa zabodávali do tých krehkých a jemných, sfarbených do červeno ružova. "M-mohol by som i-ísť von?"Sora sa rozosmial: "Myslíš si, že som blázon?" pokročil ku nemu, Yuki automaticky krok vzad, mal voči nemu rešpekt, ale hlavne strach. Skočil na črepy z rozbitého taniera, padol na zem, rukami stlmil pád. "Ty nie si nič! Si len obyčajný pes a ja som tvoj pán. Hlupák...Myslíš si, že by som ťa len tak pustil von? Si dokonca ešte naivnejší než som si myslel..." otočil sa a vyšiel von. Zvuk reťazí a zámkov, Yuki sedel na zemi. Naivnejší?...pomaly presunul zrak na dvere, ktoré sa očividne neotvoria tak skôr, jediné čo chcel bolo ísť na vzduch, počuť štebotanie vtákov...Žiadal snáď toho priveľa?

Len sedel, oči upieral do dlážky a kropil ju slzami. Z melancholického ničenia sa ho však vytrhol zvuk - Sora zámky opäť odomykal. Yuki nechápal... Dvere sa otvorili a Yukiho pán vošiel do miestnosti. Na tvári sa mu usadil zlovestný úsmev.

,,A vieš čo? Rozmyslel som si to..." povedal ťahavo ako nerozhodné päťročné dievčatko, ktoré sa rozpráva so svojím plyšovým macíkom.Tá hraná milota v jeho hlase však vyznela chladne, posmešne a ponižujúco.. presne ako chcel. ,,Si pes! Si môj pes, tak pôjdeš von ako pes!" rozosmial sa. ,,Čo by som to bol za pána, keby som ťa nevyvenčil?"

Stále ten hnusnemilý, arogantne sa vysmievajúci tón. Zohol sa k Yukimu.



,,Vyzleč sa! Nie som stará namyslená zazobaná panička, môj pes nechodí oblečený, počul si, šteňa?" teraz už hovoril tvrdo. ,,H-h-hai..." vykoktal plačlivo Yuki.. odpor by bol boj s veternými mlynmi, a on nemal silu vzpierať sa. Kým zo seba zobliekal šaty, jeho pán spoza opaska niečo vytiahol.Obojok....Yuki sa na to díval akoby to bol granát, ktorý ma každú chvíľu vybuchnúť. Pustil tričko na zem. Sora ku nemu pristúpil, ale v polovici kroku sa zastavil: "Poď ku mne, hádam si si nemyslel, že ja pôjdem za tebou?" zaškeril sa. Obojok mu natiahol na krk, zatiahol, lenže až príliš silno. Zachrapčal.Teraz sa naozaj cítil ako len obyčajný pes, až na to, že psa nemôže takto ponížiť, už nemal právo hovoriť si človek, nemal právo zaraďovať sa medzi ľudskú rasu. Nemal právo myslieť, nemal právo vyjadriť svoj názor...Dokonca mal pocit, že nemá už ani právo žiť. Sora ho silno potiahol, zabalansoval a však na pánovo sklamanie rovnováhu udržal. Obrátil sa a Yuki poslušne kráčal po jeho boku. Oslepil ho svit denného svetla...Vonku padalo lístie, nevedel ako dlho bola tam dole zavretý...Jeseň. Oči sa mu rozjasali ako malému decku, keď dostane cukrík. Lístie, farby, štebot vtákov...Jasal, tak dlho bol zavretý v samote, tak dlho nevidel žiadneho živého tvora, okrem potkanov, ktoré občas zavítali k nemu na návštevu. Tie krásne farby, nedokázal dokonca ani pomenovať. Sora sa rozosmial...Jeho hlas, bol to hlas víťazstva...Yuki vykročil, chcel sa zohnúť po lístok, ktorý spadol o kúsok vedľa. Chcel sa ho dotknúť, pohladiť...Lenže čosi sa stalo, vodítko bolo krátke.

Ešte raz sa pokúsil zohnúť, no tesný pás okolo krku ho skoro uškrtil... vzdal to. Len sa smutne díval pod nohy... Kráčal zhrbene, lebo bol o trochu vyšší ako Sora, a preto mu krátka reťaz nedovoľovala sa vystrieť. Prechádzali našťastie len prázdnymi uličkami.... Yuki si už síce na ponižovanie zvykol, ale nechcel, aby ho cudzí ľudia videli nahého na ulici... Mučenie jeho duše bolo kruté, nemohol robiť nič, len kráčať po studenom asfalte, z ktorého ho nohy oziabali tak, že si necítil chodidlá, a používať svoje obvykle večne slzami zaliate oči pre pozeranie... nič viac.Náhle zastali. Sora sa zadíval na svojho ľudského psa a pohŕdavo zdvihol obočie.Yuki sa len ticho pozeral do zeme.

,,Šteňa!" skríkol. ,,H-hai, pane?" odpovedal Yuki ticho.

,,Povedal som ti snáď, že ťa idem vyvenčiť, no nie? A čo robí pes, keď sa s ním ide na prechádzku? Určite nie si taký hlupák, takže vieš.. Tak tu nestoj a nečum na mňa ako teľa na nové vráta, sprav čo máš, nech môžme späť, nemám na teba celý deň!"

"H-hai..." tvár mu zaliala červeň. Pozeral sa skleneným pohľadom do zeme. Otočil sa, postavil sa ku stene jednej z ulíc. Urobil to čo musel..."Dobrý psík." zasmial sa Sora a rozstrapatil mu fialové vlasy. "Arigatou..." Sora ho ťahal uličkami, znovu boli prázdne, to bolo jedniné pánove sklamanie.



Svoje zvieratko ponížil, vyvenčil a strápnil. Mohol sa teda s ako tak uspokojujúcim pocitom vrátiť späť. Rozhodol sa, že svoje zvieratko potrestá. Občasná prevýchova predsa nezaškodí. Keď boli skoro pri určitom mieste, niekto na nich zakričal: "Hej pane...Čo to tu robíte s tým nahým chlapcom?" "Ste snáď slepý, pán policajt? Nevidíte, že venčím svojho psa?" otočil sa. "Sora-sama?" policajt sa zarazil. "Gomena...Nespoznal som vás." klanial sa na znak ospravedlnenia. "Bol by som rád keby ste o tom mlčal." usmial sa. Vykročil. "Sora-sama." Sora sa zastavil a obzrel sa. "Dáte mi podpis?"

Sora sa usmial, vytiahol z vrecka nohavíc pero a poctil autogramom papier, ktorý mu policajt podal. ,,Ďakujem, Sora-sama, ste veľmi milý..." povedal a pozrel sa najprv na nahého Yukiho, a potom späť na Soru. ,,Nič som nevidel, Sora-sama, ale radšej by ste už mali ísť, nebol by som rád, ak by vás tu pristihol niekto iný.." uklonil sa mierne ešte raz, otočil sa a odišiel zvierajúc v ruke papier s podpisom.

Sora sa za ním chvíľu díval, no napokon len trhol reťazou a ťahal svojho "psíka" za sebou po ulici."Sora-sama, prosím spomaľte..." prosil Yuki, obojok ho škrtil, bol už unavený. S toho večného chodenia, nebolo to síce ani 20 minút, ale jemu to pripadalo ako 2 hodiny, ho už boleli nohy. Väčšiu svojho dňa strávil ležiac, alebo sediac na posteli. "Šteňa, nebodaj ťa zlomí aj malá polhodinová prechádzka?" usmial sa. "Mal by som ťa venčiť častejšie, aby si mi náhodou nezlenivel." potiahol ho. Yukimo nezostávalo teda nič iné ako poslušne ísť s ním. Jediné čo mu to ešte umožňovalo, bola myšlienka, že za chvíľu bude naspäť v izbe, v posteli. No mýlil sa...Sora ho zavliekol do domu a ťahal ho do tej tak nenávidenej pivnice.... Yuki ju nenávidel od prvého momentu, čo do nej vkročil, avšak bola jeho domovom už tak dlhý čas, že si k nej vybudoval čosi ako náklonnosť... Vzbudzovala v ňom strach z bolesti a ďalšieho ponižovania, ale zároveň mu dávala pocit tepla domova, aj keď sa na neho nepodobala ani náhodou - natož ešte, aby v nej bolo teplo.Na Yukiho počudovanie však tento krát na pochmúrnej chodbe nezahli doprava, na cestu do jeho "izby". Sora ho ťahal opačným smerom. A robil to tak energicky, že Yuki v istej chvíli neudržal rovnováhu a spadol na zem. Na drsnej podlahe si odral tvár. Sora síce nebol vzrastom príliš statný, ale silný bol dosť, oveľa viac, ako jeho podvyživený otrok.. A tak sa pri Yukiho páde ani neotočil. Ťahal ho po zemi ďalej, odieral mu hrudník a nohy o zem, keď jeho pes zápasil s reťazou v márnych pokusoch znova vstať...."S-soora..." povedal Yuki plačlivo, do očí sa mu začínal drať slzy. Nechával za sebou len slabulinký pásik krvy. Lenže on nezastavil, neobzrel sa, len kráčal ďalej. Yuki nemal silu skúšať to sto krát, sto krát by to dopadlo stále rovnako, nepostavil by sa a tak sa nechal ťahať po kamennej dlážke.



Pán zastavil pri jedných z dverí, zaklopal. "Ďalej!" chlapec sa pozrel na Soru. "Sora-sama?" kľakol si na zem, ruky mu bezvládne viseli vedľa tela...Na chrbte, nohách i rukách mal rany, bol krvavý, špinavý a...pokorený. Čakal, nech už tam bude ktokoľvek, Sora ho znova poníži, zosmiešni a možno aj viac. Jeho posledná nádej sklamala, myslel si, že strážca zákona mu pomôže, zachráni ho, ale on? Pýtal si len hlúpi podpis, a všetko bolo OK. Sora už si takto kúpil veľa mlčanie ľudí, podplatil...Aj tá nádej bola zbytočná, ako on. Sora chytil lesklú kľučku a otvoril dvere. Potiahol psíka, ten sa dal na všetky štyri, po štvornožky docupkal dnu. Pán zavrel dvere. Na stoličke sedel muž...Bol vysoký, svetlovlasý, a nebol mongoloidnej rasy.. Mohol mať už po štyridsiatke, ale aj napriek tomu bol stále naozaj veľmi pekný. Yuki ho okamžite spoznal. Niekoľkokrát ho videl na fotkách spolu so Sorom.... Bol to jeho manažér. Príťažlivý Angličan s jemnou tvárou - Magnus Tears. Yuki sa striasol... Muž mu odvážne, možno až povýšenecky pozeral do očí a prechádzal si malíčkom mimovoľne po líci. Jeho pery sa roztiahli do širokého úsmevu, keď vstával, aby si kľakol k ľudskému psovi. ,,Tak si ho priviedol, Sora-kun.." zasmial sa a zdvihol Yukimu hlavu, aby mu mohol vidieť do tváre., ,Priviedol som ho, ako si chcel. A aj to len pre to, že si mi ponúkol slušnú cenu. Pod jednou podmienkou je na celú hodinu len tvoj, Tears-san.." odpovedal Sora viac-menej odmerane. ,,Podmienkou?" zdvihol jeho manažér obočie. Stále nepúšťajúc Yukiho sa na neho prekvapene zadíval. Sora mu opätoval pohľad. ,,Chcem sa pozerať.....". Muž sa pobavene usmial a otočil sa späť na chudáka Yukiho... ,,Nech sa páči, Sora-kun....."Sora sa usmial, Tears sa postavil a on mu podal reťaz. "Peniaze dostaneš potom..." prikývol a sadol si na jeho miesto za stolom. Tears pristúpil k Yukimu, zdvihol ho za retiazok. Ledva sa držal na nohách, triasol sa, bol zmetený. Žeby s neho Sora urobil naozaj len obyčajnú sexuálnu pomôcku? "Čo si s ním robil?" obzeral si ho, tie modriny a podliatiny sa totiž to nedali prehliadnuť. "Neboj sa, je funkčný." mávol rukou. Manažér ku nemu pristúpil, pobozkal ho. Yuki nevládal, klesol mu do náručia. Olizol mu krk, kusol do lalôčiku, hryzkal jeho bradavky...Chlapec vydával vzdychy, kričal. Sora mal nohu preloženú cez nohu. Pohojdával sa na stoličke, hlavu opretú o ruku, nudil sa. "Tears, nedoniesol som ti ho sem na to, aby si ho tu len dráždil a láskal, to môžem robiť aj ja, tak už si pohni!" jeho oči, myslel to vážne. Chcel vidieť ako trpí. Bol strašne nedočkavý, ale hlavne vzrušený. Muž venoval Sorovi pohľad a surovo zhodil Yukiho späť na zem. Nahol sa nad neho a chytil ho za vlasy. Chudák Myaku ležal na bruchu na dlážke, nemohol sa ani brániť, pretože Tears ho tlačil k zemi kolenom a zároveň mu hlavu ťahal za vlasy dozadu...

Jediné, čo mohol teraz robiť, bolo zostať tak, ako je... Potichu držať a čakať na koniec. Sorov manažér sa ani neobťažoval vyzliecť. Rozopol si nohavice, odkopol Yukimu nohy od seba a surovo a necitlivo doňho vnikol. Yuki v momente nahlas vykríkol.. Bolelo to ako nikdy... Sora bol k nemu vždy surový, ale nie takto, nikdy nie takto... S jeho pánom sa to aspoň dalo ignorovať....Mužov úd bol pre Yukiho malé telo naozaj nadrozmerný.. Yukimu stekali po lícach slzy a po stehnách krv, od bolesti kričal. A Sora sa usmieval. Tears konečne vyvrcholil. Vytiahol svoju pýchu z Yukiho, zapol si zips na nohaviciach a znovu chytil plačúceho chlapca za vlasy. Drsne ho šmaril na miesto, ktoré pokrývala škvrna zmesi krvi a semena. ,,Vylíž to, ty pes!" zreval naňho a kopol ho do chrbta. Yuki plakal, semeno a krv sa miešala aj s jeho slzami. Tears ho chytil za krk a hlavu mu do toho zatlačil. "Povedal som vylíž to!" chudákovi malému nezostávalo nič iné ako poslúchnuť. Bolo to odporné, bolo mu zle, z toho, zo seba samého...Sora sedel, na tvary mal spokojný výraz. Yuki kľačal na kolách, manažér sa kľakol ku nemu zozadu. Rukou mu zašiel do rozkroku. Pevne ho uchopil do ruky, chlapec nemal šancu uniknúť, len sa prestrašene pozeral. Začal ňou hýbať. Vzdychal...Po chvíľke vyvrcholil aj on. Manažér prešiel končekmi prstov po jeho semene a strčil mu ich do úst.

"Uhm..." Yuki už nechcel, nemohol. Muž znovu do neho vnikol, chcel vykríknuť, no zabránila mu v tom jeho ruka. Prirazil, po chvíľke sa znovu uvoľnil. Pustil ho a zapol si gate. Yuki ležal na zemi, spotený, zdolaný, sťažka dýchal. Sora začal tlieskať. "Výborne a teraz tie peniaze." Manažér prešiel ku stolíku a vytiahol balík peňazí. Vzal ich, prerátal, potom vytiahol Yukiho na nohy a vyviedol von. Neťahal ho za reťaz.. Ako by mu už mimovoľne nechcel viac ublížiť. Držal mu prsty za obojkom a len ho nútil kráčať.. A Yuki šiel, pretože ďalší pád by už nevydržal. Šiel a hystericky plakal. ,,Tak nerev už, kurva!!" zastavil Sora v polovici cesty a prudko sa otočil na Yukiho. Na momentík to vyzeralo, akoby mu to všetko bolo aj trocha ľúto, ale nebola to ani sekunda, a možno to bolo iba zdanie. Yuki zavrel oči a pokúsil sa upokojiť. Čakal bitku alebo aspoň facku, ale Sora ku podivu mlčal, až kým neprišli k miestnosti, kde Yuki spával. Sora poodomykal zámky a vošiel s otrokom dnu. Posotil ho na posteľ, otočil sa k odchodu. Nemyslel, že ešte niečo povie, ale...,,Už nerev a spi, prosím ťa." Yuki nemohol veriť vlastným ušiam... Toto slovo na svoju adresu od pána ešte nikdy nepočul. Sora zamkol dvere a oprel sa o ne. Z vrecka vytiahol peniaze, ktoré dostal, hľadel na ne a po chvíľke si ich strčil späť do vrecka. Prechádzal chodbou, potreboval sa ísť prevetrať. Nasadol do svojho športiaku a vybral sa blúdiť ulicami Tokia...Pristavil sa pri jednom bare, vystúpil. Okolo idúci sa pozerali:



"Je to on? Pozrite vyzerá ako Sora Kurotsuki...Ale čo by tu robil?" Muž len odfrkol, no pobral sa ďalej, nevšímajúc si zvedavé pohľady. Každá časť jeho mysle sa sústredila len na jednu vec. Na Yukiho, na jeho zúfalý výkrik, tvár zmáčanú slzami. "Čo som to len urobil?" zašomral... Vošiel do zadymenej miestnosti. Rozhliadol sa, očami hľadal v nestálom a mihotavom farebnom svetle voľné miesto. Nakoniec jeho pohľad spočinul na prázdnej stoličke priamo pri barovom pulte. Rázne vykročil krížom cez parket, pozerajúc si na nohy. Usadil sa k baru a čakal. Ruky si zložil na pulte a začal sa pohrávať so všetkými svojimi oceľovými prsteňmi. Z tichého premýšľania ho vytrhol až hlas.

,,Hej ty, mladý! Nie si trochu malý na to, aby si sa tu potuloval tak sám?!" oslovil ho nepríjemným tónom barman.

Sora pomaly zdvihol hlavu. S takmer až nenávisťou v očiach sa zahľadel mužovi do tváre. Barman ho evidentne nepoznal, inak by sa tak sprosto nepýtal.

Strohým pohybom siahol do vrecka čiernych nohavíc a ostro šmaril na pult občiansky. ,,Mám devätnásť." povedal chladne. ,,Tak nevyzvedaj hovadiny a okamžite mi niečo prines. "Barman sa z vrchu pozrel na občiansky. Prikývol: "A čo by ste si teda dali?" Sora sa na neho pozrel: "Len sake." Barman sa otočil. O tri stoličky ďalej si sadol nejaký muž. Do tváre mu nebolo vidno, Sora na ex vypil celé sake. Muž za pultom na neho vyvaľoval oči...Dlho tam len tak sedel a hľadel, nepríčetne nevedno kam až kým ho nevyrušil barmanov hlas: "Hej mladý, myslím, že je čas ísť domov." Postavil sa a vytackal sa von, zašiel na uličku, ktorá sa tiahla pozdĺž baru. Bolo mu zle, ani nevedel koľko toho vypil, ale muselo to byť dosť takíto opitý ešte nebol a to všetko len kvôli tomu Yukimu. Rukami sa oprel o múr. Ani neuvažoval o tom, že by sa pokúsil šoférovať. Bolo mu zle ako nikdy, točila sa mu hlava, že ledva stál na nohách. Zviezol sa na zem popri stene a takmer okamžite vyvrátil všetko, čo vypil. Nemohol ani poriadne vstať. Opierajúc sa o stenu sa nejako postavil a stále sa jej pridŕžajúc vykročil smer domov - aj keď si ani za boha nevedel spomenúť, ktorý smer to vlastne je. Do hlavy mu udrel hlas. ,,Hej ty! Krpec, počkaj!" Bol nepríjemný a studený. Tak veľmi mu pripomínal jeho vlastný, keď kričal na Yukiho... Neplánoval zastať, aj keď vedel, že v tomto stave sa ďaleko nedostane. Potácal sa ďalej. Muž za ním naňho volal kontinuálne...Zrazu ho niekto surovo chytil za rameno a otočil. Sora sa na neho prekvapene díval, videl ho rozmazane, ale aj tak v ňom jasne dokázal spoznať - bol to ten chlap z baru. Ten podivný muž, ktorému doteraz nevidel do tváre. Teraz mu však do nej videl až pridobre. Ostré rysi, dlhé čierne vlasy zviazané do copu, dlhý čierny kabát... "Č-čo chcete?" opýtal sa, snažiac sa mu pri tom vytrhnúť.



"Teba..." rozosmial sa. Obzeral sa okolo, nikto tam nebol, pouličné lampy už strácali svoj účel, len čierna mačka, ktorá sa hrabala v odpadkoch, tá však neprekážala. Mužov zámer neohrozí, nezničí. Zatlačil ho o stenu, nohu mu dal do rozkroku a pomaly mu rozopínal gombík na košeli. "Sora..." pošepkal mu do ucha. Ten len zavrel oči a pokrútil hlavou. "Protest je márny." povedal mu chladne. Pobozkal ho. Sora nevládal, sake ho premohlo a tak mu nezostávalo nič iné ako sa mu podrobiť. Vedel, že mu neujde, nikto mu nepomôže...Snažil sa ho odtisnúť, ruky mu zaryl do pláštenky. Muž mu dal dole bundu, povolil mu kravatu a strhol z neho košeľu. Podkopol ho a obkročmo si na neho sadol a ruky mu chytil do svojej. "P-prosím..." protestoval, no snaha bola márna. Olizol mu krk, hruď, brucho a smeroval nižšie. Druhou, nezamestnanou rukou mu zašiel do nohavíc. Sora zavzdychal a obrátil hlavu. ,,P...prosím, n-nie..." pokúsil sa naposledy vytrhnúť, ale nebolo mu to na nič, muž bol príliš silný. ,,Páči sa mi, keď ma prosíš..." zašepkal mu chlap do ucha. ,,Milujem násilie, vzrušuje ma, že to nechceš, mladý....to násilie na tom je tak úžasné..." syčal potichu. Jednou rukou mu držal ruky za hlavou, druhou mu vyzliekal nohavice. Ponechal mu ich pod kolenami, rovnako ako tmavomodré boxerky, posledný kúsok oblečenia, ktorého ho zbavil. V tú chvíľu už nepovažoval za potrebné držať mu ruky... Sora bol aj tak príliš slabý na nejaký väčší odpor. Chytil mu nohy pod kolenami a prudko mu ich pritlačil až k ramenám. V tejto pozícii doňho surovo strčil svoj penis.

Existuje niečo ako medzištádium medzi výkrikom a vreskotom. Práve tento zvuk sa pritom vydral Sorovi z hrdla - viac ako jedno, menej ako druhé... zvuk plný bolesti....Neznesiteľnej bolesti začínajúcej v konečníku, ktorú cítil až niekde v bruchu... s každým prírazom mu vystreľovala do celého tela, znova a znova...

Kvílivo sa rozplakal. Pokaždé, ako doňho muž prenikal hlbšie a hlbšie vykríkol... vždy hlasnejšie.

Rozodral si končeky prstov o asfalt chodníka...

Bol to snáď trest za to všetko, čo spôsobil Yukimu? V tej chvíli by radšej zomrel... Jeho plač sa stával stále zúfalejším, pocit viny bol stále neznesiteľnejší.

A potom utrpenie zdanlivo skončilo......

Muž prirazil naposledy a prehol sa v chrbte.. vydýchol, zaťal nechty Sorovi do stehien. Vytiahol svoj úd, obtrel ho o Sorove nohavice a proste vstal a odišiel.

Bez slova sa stratil, a nechal Soru v zúfalstve a bolesti plakať na zemi v kaluži krvi, ktorá vytekala z potrhaných či poranených miest jeho tela... Nechal ho na zemi na pospas osudu. Ležal, na tom studenom asfalte. Niečia ruka ho zozadu chytila a otočila.


Pootvoril sivé oči. Taers. Postavil ho. Zdvihol mu gate, zapol ho, vzal mu tričko a nastúpili do jeho auta. Sora plakal, z hrdla sa drali vzlyky, stony... Manažér ho pohladil po tvary. "Neboj sa, už ti nikto neublíži, si v poriadku...Zavediem ťa domov." Zastal na červenú. Vedľa v druhom pruhu, čierne BMW. Sora sa pozrel von, zase on. Prikrčil sa. Zastavil pre jeho domom, zaviedol ho dnu a uložil do postele. "Všetko bude v poriadku, len sa vyspi..." odišiel. Nemohol zaspať, musel myslieť na toho muža a potom na Yukiho...Na to ako mu celé tie roky ubližoval, ponižoval, strápňoval...Teraz presne vedel ako sa cíti, no všetko si to nechal trpieť, pokorne znášal každé sústo, ktoré mu naložil. Ale on? Vždy mu ďalej nosil len trýzeň. Chcel vedieť prečo. Prečo to všetko robil? Prečo to všetko počas tých dlhých rokoch znášal? Prečo už dávno neskončil so svojim nezmyselným bytím? Chcel poznať, vedieť odpovede. Zaspal. Keď sa zobudil, slnko bolo už vysoko.. Mohlo byť tak okolo obeda. Bolo mu hrozne. Fyzicky hrozne. Hlava ho bolela akoby mu do nej niekto búchal kladivom, v ústach mal pocit, akoby večeral piesok, rozodrané prsty ho boleli a v podbrušku stále cítil slabé pálenie.

S námahou sa postavil z postele. Mierne sa zakolísal, ale ustál. Pomaly s námahou kráčal do kuchyne. Tearsa po ceste nikde nevidel, asi už odišiel... Kým sa ako-tak dopravil k chladničke, zabralo to možno aj päť minút. ,,Chlapče, ty máš ale riadnu opicu.." zašepkal si pre seba, keď otváral dvere na chladničke. Ktokoľvek by si vytiahol niečo na jedenie, aby zajedol nepríjemné spomienky zo včerajška, ale Sora v tomto momente na seba nemyslel. Iba čo si hodil do úst kus mandarínky, aby trošku zahnal smäd.

Na spodnej poličke zostal ešte zvyšok rezancov s mäsom, ktoré obedoval včera - vzal misku, ale nepobral sa s ňou k stolu. Vytiahol zo šuflíka paličky a vykročil potácavo s jedlom v rukách ku dverám do pivnice... Odomkol dvere. Yuki ležal na posteli a pohmkával si nejakú so Sorovích pesničiek. Keď ho zbadal okamžite prestal. "Sora-sama!" pozeral sa ne neho. "Tu máš Yuki." podal mu misku s rezancami a prisadol si ku nemu. "Arigatou..." jasal a hneď sa pustil s nadšením do jedla. Keď dopapal, položil misku vedľa seba. "Sora-sama..." začal ešte s plnými ústami. "Gomena za to pred tým páno..." zarazil sa, on ho totižto pevne objal a rozplakal sa mu na ramene. "Nie to ja by som sa mal ospravedlniť, gomena sai, za všetko, prepáč mi to Yuki, prepáč." vzlykal. Yuki bol zmätený, nevedel čo má robiť a tak ho objal. "Odpusť mi za všetky prehrešky voči tebe, prepáč mi za všetko čo som ti spôsobil, som hlupák...J-ja." Yuki ho pobozkal. "Odpustené." zavrel oči a usmial sa.


"Baka, prečo to robíš, prečo si to všetko trpel tie dlhé roky? Prečo si bol vždy ticho? Yuki! Prečo?!" zvýšil hlas o stupnicu. "To je jednoduché nie? Milujem ťa." stále sa tak prihlúplo usmieval, absolútne sa to nehodilo k tejto situácii. "Milujem ťa. Od tej prvej chvíle ako som ťa videl." Sora sa od neho odtrhol a zvesil hlavu. "Miluješ ma? A ja som ti celé tie roky ubližoval." na ruky mu dopadali kvapky slz. Yuki sa usmial. Pritúlil sa k Sorovi a hladil ho po tmavých vlasoch. ,,A prečo tá náhla zmena, Sora-sama?" zašepkal zvedavo. Sora sa rozplakal ešte viac. Teraz už úplne hystericky. ,,Ja..ja... včera som... včera som..." ani nedokázal dopovedať. Obopäl ruky okolo Yukiho hrudníka a silno ho objal. Pritlačil sa k nemu a nemohol prestať plakať.

,,Šššššš.... no tak, nemusíš mi to hovoriť..." tíšil ho Yuki v snahe docieliť, aby už konečne prestal plakať. Znervózňovalo ho to. ,,Ten... t-ten bastard!" dostal zo seba Sora ďalších pár slov medzi kvílivými vzlykmi. ,,On....on ma..... P-proste na chodníku ma....." Ďalej už nemohol. ,,Yuki-san! Prosím!" zvreskol zúfalo, ,,Prosím! Ublíž mi, zbi ma, pokojne ma zabi, neverím, že sa nechceš pomstiť za všetky tie roky strachu a bolesti! Prosím, nadávaj mi, bi ma, len nerob toto, neseď tu a neutešuj ma!" kričal plačlivo. ,,Neverím, že nepotrebuješ pomstu!"

Yuki sa len rozosmial. Pohladil Soru po tvári vychudnutou rukou. ,,Pomsta? Také slovo mi nič nehovorí, Sora-sama. Nechcem sa ti pomstiť, ani ti ubližovať. Chcem ťa len požiadať, aby si mi dovolil ťa milovať..... Aby si mi dovolil ukázať ti, že láska nie je o krvi a bolesti, ale o nehe a tolerancii... Nie o sebazaprení jednostrannom, ale spoločnom... Chcem, aby si videl, ako sa miluje po mojom...." Sora na sucho preglgol, zotrel si slzy z tváre a odovzdal sa do jeho jemných rúk. Opatrne ho položil na posteľ. Sadol si na neho...Pobozkal ho, robil to s takou láskou a vášňou, Sora mu ústa otvoril a pridal sa k tej milostnej hre, ktorá sa mu začínala páčiť. Stiahol z neho tričko, gate, Sora urobil to isté. Takto sa mu to páčilo oveľa viac, teraz už prišiel na to čo je láska- keď sú dvaja ako jeden. Vychutnával si to, Yuki sa mazlil s jeho telom. Vyzliekol ho, ďalej sa bozkávali, medzi tým len krátke pauzi, aby sa mohli nadýchnuť. Ležali tam nahý. "Naozaj to chceš? Po včerajšej noci...?" Sora ho umlčal bozkom. "Áno." Chlapec ho pretočil na chrbát. ,,Aj ja teba, môj pane..." zašepkal Yuki a pritisol si Soru silnejšie. ,,Nie... už žiadny pán a otrok, už nikdy nebudeš podriadený, Yuki-san..." potichu odpovedal Sora, objímajúc fialovo vlasého chlapca ležiaceho s ním... Ale aj napriek tomu, že hovoril naňho, že sa ho dotýkal telom... nedokázal sa dívať do jeho očí. Jeho vnútro zaplavoval taký strašný pocit viny, že mal pocit, že ak by sa osobe, ktorá mu odmieta vyčítať všetky jeho kruté činy, pozrel do očí, nevydržal by....


,,Yuki-san.... ak by som chcel teraz vypovedať, ako strašne je mi ľúto, čo všetko som ti vo svojej hlúposti spôsobil, musel by som vymyslieť nový jazyk... pretože v žiadnom pozemskom jazyku slová, ktoré by mali pomenovanie dostačujúce pre vinu, ktorú mám voči tebe, neexistujú..."

,,Hlupák.... Žiadna nie je... Aby som ti totiž mohol niečo odpustiť, musel by som ťa najprv z niečoho obviniť, ale to neurobím... na to ťa príliš milujem."

,,Vraví sa, že ak niekoho milujeme, prehliadame jeho nedostatky..."

,,Sora, drahý... Jediné, čo mám právo prehliadať, je, že sa teraz chováš ako hlupák...."

,,Prečo proste nepripustíš, že je to celé moja vina!"

,,Nechcem."

,,Z akého dôvodu?"

,,Láska, už som ti to povedal, ale poviem ti to aj tisíckrát, ak prestaneš hovoriť tieto blbosti.... Ja viem, že je to tvoja vina, ale nebudem ťa z toho obviňovať, pretože to nechcem."

,,Takže to uznávaš?"

,,Nie. Pretože láska nie je o faktoch, ale o citoch, Sora-san..." Yuki uzavrel tichú hádku tak rázne, že Sora sa už neodvážil pokračovať v oponovaní.. Len ležal, opieral sa o svojho milenca a donekonečna premýšľal.... "Teraz, keď už sa všetko vyjasnilo, už ti nič nebráni tomu, aby si tu zostával...Odíď, prosím a zabudni na mňa, zabudni na to, že si kedysi ku mne niečo cítil, nezaslúžim si byť milovaný...Prosím." postavil sa a prešiel do kúta miestnosti, chytil si plecia. "Nezaslúžim si žiť s milovanou osobou, byť sám až do smrti, to je môj trest." Yuki ho objal. "Láska je predovšetkým o odpúšťaní, zaslúžiš si byť s osobou, ktorá ťa miluje a naučí ťa skutočný význam slova LÁSKA..." pretočil so ho ku sebe. "Nemám kam ísť, toto je môj domov a navyše bol by so totálny hlupák keby som odišiel..." usmial sa a vtisol mu bozk na čelo. Privinul si ho ku sebe. Nie, nikdy ho neopustí...


tak co hovorite? aka sme dvojca? XD
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Petuss Petuss | Web | 6. prosince 2008 v 22:33 | Reagovat

pekny pribeh....::]

pochop..ja nemam slov [pismen]

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama