Destiny

17. ledna 2010 v 19:29 | hajate-chan... |  Jednorazovky



,,Istý rozdiel medzi nami je." pousmial sa na mňa. ,,Áno a aký?" zahľadela som sa do tých mačacích oči. ,,Asi ten, že ty nikdy nič nevidíš farebne, pre teba je celý svet jedna veľká machuľa." ,,Máš pravdu Nathan, ale svet JE jedna veľká machuľa." len si niečo zamrmlal popod nos. ,,Pesimista..." počula som len koniec a náhle som zastala. ,,Čo je? Hádam som ťa zase neurazil." zažmurkal. ,,Nie...Len..Ale nič." jedným krokom som ho dobehla a chytila ho za ruku. ,,Že ja som ešte stále s tebou..." pokrútil hlavou. ,,Tiež sa čudujem." štuchla som ho. ,,Neprovokuj, ešte stále sa môžem otočiť a odkráčať." ,,Lenže ty to nespravíš." náhle prudko zastal, tak ako ja pred pár minútami. Nahodil vážny výraz: ,,Vážne?!" ,,Nathan, toto divadielko ti naozaj nepadne, ani sa im nečudujem, že ťa nevzali na hereckú." potiahla som ho. ,,Hm..." nadurdil sa a kráčal za mnou. Schádzali sme dole po schodoch a bavili sa o samých nudných veciach. Slnko svietilo a ja som mala dojem, že sa za chvíľku roztopím. ,,Tak som rozmýšľal..." ,,Prosím ťa nie, túto tému sme si preberali snáď tisíckrát, a ja stále nechápem, ktorej časti si nerozumel Nathan..." nakoniec zrejme usúdil, že bude lepšie ak sa nebude vadiť, lebo pôjde domov peši. Zajtra sú dušičky. Vošli sme do prvého kvetinárstva. Docupkala k nám zavalitá paní v strednom veku. ,,Želáte si?" jej priškrtený hlas ma mierne šokoval. ,,Áno, chceli by sme nejaké kytice." hlavou kývla na rad rozostavených kytíc a odišla niekam dozadu. ,,Páči sa ti táto?" vzala som do ruky tri páry krvavočervených ruži a privoniala som k nim. ,,Pripomínajú mi teba." ,,Myslíš si, že sú tiež také pesimistky ako ja?" pobavene som pozerala. ,,S časti..." omotal mi ruku okolo pásu. ,,Zoberiem ich, môjmu bratovi by sa určite páčili." pohladila som ich. Do očí s mi nahrnuli slzy a Nathan ma objal. ,,Viem, že je to ťažké pre teba stratiť jedinú rodinu, ktorú si mala, no teraz máš mňa. Neboj sa, nenechám ťa samú." dal mi pusu na čelo. Zaplatila som kyticu a vrátili sme sa ku môjmu autu. ,,Kam ešte ideme?" ,,Máš nejaký normálny nápad?" kládla som dobrý dôraz na slovo normálny, pretože Nathanove šialené nápady mi občas vyrážali dych. ,,No...Eh...S tym by si nesúhlasila, tak potom, to tiež nie...Aha...Hm...Mohli by sme s ísť niekam prejsť." ,,To ti trvalo..." ,,Musel som predsa zvážiť všetky reálne možnosti." pošúchal si bradu. ,,Aké boli tie nereálne?" ,,Výlet na Mount Everest a týždeň na chate v Antarktíde." ,,Bože ty si blázon." zasmial som sa. Naštartovala som auto.
Voda sa nepokojne mrvila a mňa zrazu prepadol zvláštny neopísateľný pocit. ,,Mali by sme ísť Nathan." ,,Prečo? Je tu krásne." hodil do vody kmienok. ,,Prosím, poďme domov." potiahla som ho za rukáv. Presne pred dvoma rokmi, keď som tu sedela s mojim bratom, som náhle dostala taký istý pocit...Keď sme sa vracali, môjho brata zrazilo auto. Nechcela som aby sa to isté stalo aj Nathanovi, postavila som sa. ,,Nathan, prosím, poďme." postavil sa a chytil ma za ruku. Pritiahol ma ku sebe a pobozkal. ,,N-nathan..prosím, poďme." prosíkala som si ho, ale ten tvrdohlavý chlap si sa sadol späť na zem. ,,No tak, upokoj sa. Nič sa predsa nedeje." Ale po ďalších desiatich minútach prosíkania to už nevydržal a postavil sa. ,,Tak fajn." riekol skleslo. Prešli sme nebezpečnú pasáž zvaná cesta. Vydýchla som si, že sa nič nestalo. ,, Do riti..." povedal Nathan a začal si prehľadávať vačky. ,,Nechal som tam mobil." skôr ako som ho stihla zastaviť, ten somár vošiel n cestu a oproti nemu sa vyrútilo auto. ,,Nathan!!!"
Sedela som n a chodbe a topila sa v slzách. Lekári mu veľkú šancu na prežitie nedávali. Vodiča auta pustili, jeho obhajoba znela: ,,Ten hlupák mi vbehol rovno pod kolesa, dupol som na brzdu, ale..." nikdy na tie slová nezabudnem. Utierala som si slzy do rukáva, keď konečne vyšiel von lekár a sadol si vedľa mňa. ,,Je mi to ľúto slečna." prosím, nie...Otočila som sa ku nemu a objala som ho, po piatich minútach mal premočený celý plášť. ,,Snažili sme sa urobiť na jeho záchranu všetko." ,,J-ja viem, pán d-doktor." snažila som sa dostať slová pomedzi vzlyky. Zaborila som si tvár do dlaní. ,,Pred dvoma rokmi môj brat a teraz aj môj priateľ. Nie...To je snáď ako zlí sen." ,,Choďte domov slečna. Teraz by ste rozhodne nemali byť sama." ,,Nathan bol jediný kto bol moja rodina...."
Dneska sú dušičky. Nathan a môj brat mali hroby hneď vedľa seba. Na oba som položila kyticu ruži. Zavrela som oči a nechala na zem padať slzy. Nathan...sľúbil si mi, že ma neopustíš tak ako aj môj brat. Prečo si nesplnil slovo ktoré si mi dal?! Prečo si mi musel klamať?! Prečo si musel vkročiť na tú hlúpu cestu?! Nenávidím ťa....NENVIDIM!!!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 bubusko665 bubusko665 | 17. ledna 2010 v 19:50 | Reagovat

neviem, čo k tomu písat.. to sa opísat ani nedá.. je to užasne.. deja vu.. to je vec.. niečo mi to pripomína...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama